Z čerešňového denníka: Podnikanie

Príbeh z jedného nášho popoludnia.

A čo tak si otvoriť obchod? Super. A čo teraz? Potrebujeme plán. Tu sa nám zase osvedčilo podnetné prostredie. Tým nemyslím, že poďme si zahlcovať priestor haraburdami, ale nech obsahuje menej vecí, ktoré sa však dajú použiť na viacero spôsobov.

Lavice si začali deti meniť na výkladový pult. Pobrali všetko čo sa im pozdávalo, že by mohli predať a začali aranžovať. Okrem všakovakých pomôcok, kníh a tvorivého materiálu zobrali aj tácku s pohármi a čajom. Takže keď som dostala chuť na čaj už bolo neskoro, už som sa k nemu nedostala. Musela som si ísť zarobiť peniaze, keďže som nijaké nemala a potom som si ho mohla kúpiť.

Peniaze som si išla zarobiť do vedľajšej banky /vedľajší stôl/ kde už pani bankára vyrábala peniaze. Deti si bez problémov rozdelili role. Vznikli predavači, nakupujúci, upratovačka a bankárka, u ktorej som skončila na brigáde. Pomáhala som vyrábať peniaze – vlastnú menu, ktorá zatiaľ nemá názov, ale bude fungovať v rámci nášho ekosystému, teda možno :)

Och keď som videla z čoho E. vyrába peniaze. Drevené krúžky na ktoré som chcela krááásne namaľovať čísla a vytvoriť naše vlastné domoškolácke peniaze. Keď som videla s akou chuťou tam deti píšu čísla a pýtajú sa na to ako sa píšu niektoré viacciferné čísla, tak som mala veľkú radosť z ich spontánneho záujmu. V duchu som si povedala: “Ach Zuza zase si chcela byť sebecká a robiť si veci sama. Aj tak by ti to trvalo 100rokov. A kým by si tie “nádherné“ peniaze vyrobila a dala deťom aj tak by bola veľká možnosť, že by s nimi vôbec nechceli robiť, lebo najlepšie sa robí s tým čo vlastnoručne vytvoríme, lebo je to podľa nás.“

Tak a začalo podnikanie. Predavači predávali, nakupujúci nakupovali, bankári vytvárali peniaze. Dokonca prišli hudobníci, ktorí nám hrali muzičku na klávesoch a spríjemňovali prácu. Hudba naozaj lieči. Keď máš pokojnú myseľ a radosť z práce, tak aj “vrzúchanie“ je ľúbozvučné. Ako to je možné? Lebo vidíš ako to dieťa-umelec hrá s radosťou a poznáva zvuky jednotlivých kláves. Všetci naďalej pokojne počítali a vymýšľali nové hodnoty peňazí. Tí čo chceli kupovať, museli si peniaze zarobiť. Tak vznikla i rola pani upratovačky, ktorá upratovala s úplnou radosťou a za svoju prácu dostala 200€. Zrazu sme boli v téme, že každé povolanie je super a dôležité keď ho robíte s radosťou, lebo ho robíte dobre.

Po čase prišli predavači na to, že by svoje podnikanie mohli rozšíriť. Otvorili si tetovací salón. A príbeh pokračoval :)

Priestorom sa šírila matematika, podnikanie, plánovanie, komunikácia, rolové hry, čítanie. Prišiel i návrh dokončiť pozvánky na plánovanú svadbu, z ktorej naposledy ušiel ženích a už lietali okolo nás aj písmená. Možno boli také všelijaké, a čo. Veď aj tak každý nakoniec píšeme podľa seba všelijako krivolako. Rozdiel je u nás v tom, že deti od začiatku nemajú z písmen strach, nedržia kŕčovito pero a nemusia sa trápiť nad sklonom písma. Chodíme po meste a každý jeden názov a texty majú inú farbu, iný tvar, veľkosť či hrúbku. Aha a v tamtom názve na obchode je aj písané aj tlačené písmo v jednom slove. Tak prečo si tak nemôžu písať od mala? Vždy si ukážeme ako rôzne veci robí väčšina ľudí, ako napr. veľa ľudí píše, alebo ako vyzerajú písmená, alebo ako sa “majú“ písať, ale keď to tak deti nebaví, tak prečo im kaziť radosť z poznávania a experimentovania?

Niekedy tlačíme na deti, aby sa učili. Skúsme však deťom dať možnosť aby sa mohli učiť.